Alexander Solženicyn

                    i.        Životopis a tvorba


          ruský dramatik prozaik a publicista


          vojak Červenej armády; na základe falošného obvinenia za „protisovietsku činnosť“ a kritiku Stalina strávil 8 rokov v trestaneckom pracovnom tábore (gulagu) na Sibíri


          1953 po smrti Stalina prepustený a poslaný do vyhnanstva


          neskôr rehabilitovaný -mohol voľne publikovať, avšak v rokoch normalizácie ho vyhostili zo SZ -žil v USA


          nositeľ Nobelovej ceny (1970) -ako disident ju však nemohol prevziať


          mal rakovinu, ale vyliečil sa


          „Celé Solženicynove dielo je obžalobou komunistického režimu a súčasne obrazom človeka ničeného mašinériou totalitného systému. Vo svojich vrcholných dielach poukazuje na ohavnosť komunizmu a pôsobivými umeleckými prostriedkami a konkrétnymi faktami ničí mýtus o zle prevedenej, ale inak správnej idey.“


          novela Jeden deň Ivana Denisoviča -jeden deň zo života v Gulagoch; svedectvo o období kultu osobnosti


          vyšla v období uvolnenia za vlády Chruščova (1962)


          poviedky Príbeh na stanici Kremčatky, Matriotina chalupa, Vo vyššom záujme


          trojdielny dokum.spis Súostrovie Gulag -vyšlo vo Fr -autor je vypovedaný zo SZ a zbavený občianstva


          dokum.zobrazenie dejín neľudského systému, ktorý bol založený na koncentračných táboroch, fyzickej a duševnej likvidácii jednotlivcov i celých národov


          šokujúce obrazy, podložené dôkazmi: štatistiky, osobné výpovede


          esej Rusko v troskách

                  ii.        Rakovina


          január až marec, rok 1955 (rok prvého prehodnocovania stalinizmu)


          onkologická klinika, pavilón číslo 13 v ázijskej časti SZ


          v spoločnej izbe na onkologickej klinike sa stretajú ľudia rôznych generácii, rôznych národností, s rozdielnou sociálnou i osobnou skúsenosťou, rôznym ideologickým i politickým presvedčením, ktorých spája ťažká a v mnohých prípadoch neliečiteľná choroba, ktorá nerobí rozdiely medzi pohlavím, vekom, národnosťou, či presvedčením; tvrdo ničí sny a rozhoduje o budúcnosti


          tri typy postáva „Človek je v našej dobe podlej tyran (R), zradca (Š), alebo väzeň (K) len.“


          symbolika rakoviny


          choroba, ktorá sa nedá liečiť, choroba, ktorá je nevyspytateľná, ktorá zasahuje do životov ľudí nečakane, bez očividného dôvodu a ničí sny a plány do budúcnosti


          symbol prehnitej spoločnosti a doby, ktorá umožňuje diferenciáciu i gulagy (rakovina ničí telo, vyhnanstvo rozožiera dušu, je nepredvídateľná, tak ako nikto nevie, či ho sused neudá), ktorá ničí a deformuje životy ľudí, dá sa na chvíľku zmierniť (roky uvolnenia), ale môže kedykoľvek prepuknúť (Brežnev- normalizácia)


          rakovina duše -pokrivenie charakterov, zaslepenosť (Rusanov)


          „Človek umiera na nádor -ako teda môže prežiť štát prežratý tábormi a vyhnanstvom?“


          román; chronologický dej prerušovaný retrospektívami


          úvahy, monológy; autobiografické prvky

                 iii.       mať


          Pavol Rusanov


          choroba ho odlúčila od rodiny


          manželka (Kapitolna Matvejevna), mu bola veľkou oporou: veľmi dobre si rozumeli, vyznávali rovnaké hodnoty


          spolieha sa na ňu aj počas pobytu na klinike, verí, že sa jej podarí pre neho vybaviť u lekárov aspoň lepšie zaobchádzanie, ak nie pobyt na „pre neho vhodnejšej“ klinike, pretože praktiky podplácania a podlizovania jej sú rovnako blízke ako Rusanovovi (nepodarilo sa)


          dcéra Avieta -robí otcovi veľkú radosť, je veľmi agilná, pracuje ako novinárka a riadi sa heslom „obracanie kabátov“, nemá strach z novej doby, pretože vie písať to, čo od nej chcú


          pochádza z dobre situovanej rodiny, je zvyknutý na určité pohodlie, a preto sa mu na klinike všetko protiví -prostredie, lekári i pacienti, zdalo sa mu pod jeho úroveň; zo začiatku dokonca odmieta liečbu v inštitúcii, kde sa musel deliť o izbu s ďalšími pacientmi a kde pre neho podľa jeho názoru ani lekári nič nerobili


          zásadový neochvejný a oddaný totalitnému režimu a jeho ideológii (ktoré mu zabezpečovali pohodlný život), aj ostatných ľudí posudzuje podľa ich politického presvedčenia (Kostoglotov je pre neho „triedny nepriateľ“, akýkoľvek náznak protestu, či nesúhlasu pokladá za smrtihodný prehrešok


          pracoval ako kádrový úradník: hoci jeho práca bola nezmyselná (robil evidenciu, zhromažďoval spisy o ľuďoch, kontroloval cez papiere život nevinných ľudí) a antihumánna (svoje krivé obvinenia pokladal za svoje „najlepšie občianske činy“) -práca ho uspokojovala. lebo mu zabezpečovala finančnú istotu a určité postavenie a moc (mohol ľudí poslať do doživotného vyhnanstva)


          veľký zbabelec a slaboch -keď prichádza po smrti Stalina k určitým spoločenským zmenám a dokonca sa vracajú niektorí z vyhnanstva a väzenia, veľmi sa naľaká, pretože vie, že mnohé z obvinení boli vymyslené; teraz, keď si už nie je istý, či ho ešte stále kryje ideológia, sa začína báť o svoju moc, postavenie, majetok, ale i život -či nedôjde k preverovaniu a trestaniu autorov obvinení


          veľmi ťažko znáša svoju chorobu,veľmi sa bojí smrti -stále ľutuje len seba, hoci na klinike boli oveľa kritickejšie prípady „Bolo mu ľúto, keď si predstavil, že taký cieľavedomý, priebojný, ba dalo by sa povedať, krásny život ako bol jeho, zarazí do prachu tento cudzí nádor.“ -veľmi si vážil sám seba


          antihumanista a mamonár -svojho suseda udal len preto, aby dostal jeho byt (i keď boli „priateľmi“)


          tvrdil, že je nezmysel dovoliť vyhnancom vrátiť sa z väzenia -zdalo sa mu to nefér k „poriadnym“ ľuďom, ku ktorým rátam najmä sám seba


          za najkrajšie obdobie v histórii ľudstva pokladá obdobie 30.rokov, keď dochádzalo k hromadným čistkám a popravám


          pokrytec -tvrdí, že má rád svoj ľud, ale je rád, keď sa s ním nemusí stretať, keď s ním necestuje, pripadajú mu nevychovaní a požadovační (sám nebol veľmi vzdelaný a jeho pôvod bol robotnícky)


          podľa neho žili ľudia len pre „ideovosť a verejné blaho“ a presne podľa toho kréda sa správal, len s tým, že blaho nebolo verejné -ale jeho vlastné


          v jeho pokrivenom hodnotovom rebríčku sú na prvom mieste peniaze, pocit moci, postavenia a vlastnej dôležitosti a celý jeho život je podriadený cieľu udržať si tieto „hodnoty“, aj spolupacientov oceňuje podľa toho, či by mu mohli nejako poslúžiť


          je na peniazoch tak závislý, že predstava života bez nich mu naháňa obrovský strach -dokonca i pri chorobe akou je rakovina ho ťaží otázka peňazí najviac -verí, že vďaka nim sa vylieči


          majetok a túžba po moci mu zacláňajú oči, a preto nevidí nezmyselnosť svojej práce, zbytočnosť vlastného života a ohavnosti režimu, pod ktoré sa podpisuje


          životná zásada „mať“ i jeho rodiny jeho samého ho degraduje na bezcharakterného človeka


          verejné blaho bolo blahom len pre zopár vyvolených -beztriedna spoločnosť vs diferenciácia

                  iv.       byť


          Oleg Filimonovič Kostoglotov


          nositeľ autorových myšlienok -veľa spoločného: vyhnanec v tábore, má rakovinu, musí sa liečiť


          35 rokov, pôvodným povolaním topograf, ale pracuje v poľnohospodárstve


          dostáva sa do väzenia ako politický väzeň kvôli „kritike Stalina“ (zatkli ho za rozprávanie s priateľmi o túžbe po lepšom živote), nasledoval gulag, neskôr vyhnanstvo -všetko mu pripadalo ako hrozný sen a prestal ľuďom veriť


          komplikovaná povahaskeptický človek (verí, že najlepším učiteľom je život, verí len tomu, čo sám videl a poznal, spolieha sa len sám na seba), opatrný a nedôverčivý (výsledok vyhnanstva a nezaslúženého utrpenia) a zároveň je veľmi inteligentný (veľa čítal, zaujímal sa o svoju chorobu -neprijímal pasívne všetko, čo mu lekári povedali, sám hľadal informácie o chorobe), skúsený a sebavedomý


          jeho heslo je „Hlupák rád poúča, múdry sa rád priúča.“


          dostáva sa pred otázku, či žiť za každú cenu -lekári ho chcú liečiť hormonálne, čo by znamenalo, že sa pre budúcnosť musí vzdať sexuálneho života -nesúhlasí, lebo takýto život považuje len za prežívanie, nie je to podľa neho plnohodnotný život -radšej chce žiť tie posledné mesiace naplno „Najprv ma pripravili o vlastný život a teraz chcú vziať tomu životu i pokračovanie.“


          na klinike sa mu nečakane začne zlepšovať stav, a tak sa mu začne vracať i chuť do života


          zisťuje, že Uš-Terek vníma ako svoj domov -pretože i keď v to nedúfal, mal pocit akej- takej slobody


          miluje ženy -o svoju lásku prišiel kvôli vyhnanstvu a väzeniu


          v nemocnici má vzťah s medičkou Zojou -fyzická príťažlivosť; vzťah i s lekárkou Vegou -duševné porozumenie, ktoré ho však nenaplnilo


          je zástanca tvrdej manuálnej práce; práce, ktorá prináša úžitok


          hnusia sa mu komunistické názory, oslava totalitného režimu, ktorý ničí životy ľudí, rozbíja rodiny, ktorý ľudí diferencuje „Teda ak máme byť raz rovnými, máme sa najprv stať nerovnými?“ -zástanca demokracie, má rád svoju vlasť, napriek všetkému čo zažil


          po odchode z kliniky si uvedomuje, že nie všetkých ľudí trápi spoločenská situácia -ľahostajní


          zájde aj do ZOO, kde vidí klietku s opicou Makak Rézus, kde je napísané „Táto opica oslepla pre nezmyselnú krutosť niektorého návštevníka. Zlý človek nasypal Makakovi do očí tabak.“ -je tu otázka kto je ten „zlý človek“ a vidí v tom paralelu s ľuďmi v klietkach -oslepení zlým človekom


          na peniazoch mu nezáleží -pre neho je najdôležitejší pocit slobody (možnosť o sebe rozhodovať, bez strachu vysloviť svoj názor) –šťastný život nie je ekvivalentom luxusu a peňazí


          jeho životným princípom je spravodlivosť, cení si solidaritu a rovnosť, netúži žiť za každú cenu, stačí mu žiť len chvíľu,. ale nech je ten okamih šťastný, počas ktorého sa bude cítiť slobodný „Zachvátil ho náhle pocit vracajúceho sa života…Pravda ten život mu nesľuboval nič z toho, za čím sa umárajú v tomto veľkom meste: ani byt ani spoločenský úspech,…ale zato iné, v svojej podstate dôležité radosti, ktoré si on vedel ceniť: právo chodiť po zemi bez ustavičných povelov, právo na samotu, právo hľadieť na hviezdy…A veľa bolo takých práv. Všetky tieto zázračné a nespočetné práva mu vracali uzdravenie.“


          Jura Rusanov -syn


          robí otcovi starosti, pretože nedokáže podplácať, klamať udávať a využiť otcove známosti, vyznáva humanizmus, čisté svedomie a ohľaduplnosť, prikláňa sa radšej k „byť“


          manželia Kadminovci


          manželský pár, žijú ako vyhnanci v Uš-Tereku, kde sa dostali absurdnou hrou osudu (ich svokra dovolila na noc u nej prespať nemeckému vojakovi, niekto to udal, svokru nevzali, lebo bola stará, obvinili teda ich, hoci vojaka ani len nevideli, dokonca ich „zločin“ označili ako organizovaný, lebo boli dvaja (=skupina), po amnestii vojaka prepustili, ale manželia ostali vo vyhnanstve)


          priatelia Kostoglotova -pomáhajú mu a sú mu oporou


          veľmi pekný vzťah k zvieratám


          životná filozofia „byť“ „Veď šťastie ľudí vôbec nezávisí od úrovne ich blahobytu, ale od vzájomného vzťahu ľudských sŕdc a od toho, z akého hľadiska sa človek díva na svoj život. A oboje má človek vo svojej moci, je šťastný, keď chce byť šťastný, a nik mu v tom nemôže zabrániť.“


          pozitívny prístup k životu -aj keď sú neprávom vo vyhnanstve, snažia sa nájsť tú príjemnejšiu stánku


          žijú skromne a tešia sa z prítomnosti toho druhého


          k priateľom sú milí a ochotní kedykoľvek pomôcť (Olegovi ponúkajú peniaze, hoci sami sú chudobní)


          Ďomka


          najmladší pacient na izbe (16) – mal ťažké detstvo, chýbali mu rodičia a láska


          jeho mladosť je poznačená otázkou prežitia (stojí pred ťažkým rozhodnutím: amputácia nohy)


          má svoje sny a ilúzie


          nie je schopný plne pochopiť systém s ideológiou vládnucej garnitúry


          rakovina spoločnosti napáda jeho dušu -nemá možnosť slobodne sa rozhodnúť a vytvoriť si názor, bol vychovaný pod prísnym režimom


          Alexej Filippyč Šulubin


          veľmi inteligentný a vzdelaný človek; pracuje ako knihovník


          vidí nedostatky totalitného režimu, veľmi dobre chápal, čo sa deje v ZSSR, ale nikdy nedokázal proti režimu protestovať, robil vždy, čo mu prikázali, aby svojej rodine a najmä deťom „nepokazil život“ (absurdná hra osudu: nakoniec ostal sám, manželka zomrela a deti ho kvôli režimu opustili)


          veľmi trpel: vedel o chybách, ale bál sa o nich rozprávať, videl mnoho nevinných ľudí odsúdených na doživotie, sám musel páliť knihy, ktoré boli proti ideológii „Vy ste aspoň menej klamali, rozumiete? Vy ste aspoň menej ohýbali chrbát, a to si vážte! Vás zatvárali. ale nás hnali na schôdze, aby sme vás tam odhaľovali. Vás popravovali a nás nútili postojačky tlieskať rozsudkom. A nielen tlieskať, ale žiadať smrť zastrelením, žiadať!“


          pretože jeho zbabelosť mu bránila vážiť si seba samého, pohŕda sám sebou, svojím strachom


          silne verí v ideu „byť“ -ale nenašiel odvahu plne sa správať podľa toho -ticho počúval a vykonával rozkazy z hora, čo mu však pôsobilo veľké utrpenie


          chybu vidí v ľuďoch a nie v samotnom režime